Vymaľuj sa do ru(ú)žova

Každá žena a ja nie som výnimkou, túži byť krásna. Od malej slečinky v topánočkách až po zrelú dámu. Skúša mamine šaty, lodičky, sukne a klobúky. Maľuje sa potajomky s jej šminkami, špúli ústami ako dospelá a veľká mama. Predvádza sa pred zrkadlom, krúti bokmi a v duchu sa obdivuje. Aj ja som taká bola. Mame som brala nenápadne z kabelky a zo šuplíka v spálni rúže a maľovala som si s nimi pery. Chcela som byť ako ona. Dospelá žena, ktorá môže všetko na svete.

Kedysi nebol veľký výber rúžov a tieňov ako je teraz. Spomínam si, že mama mala dva rúže. Boli ružový a červený. Ja som bola veľmi pyšná, že sa chce mama so mnou o ne podeliť. Nevedela síce o tom, ale čo na tom, hlavne, že som si to ja myslela.

Roky ubehli ako voda. V mojej kabelke a v kozmetickom kufríku pribudlo veľa rúžov a mame ubudlo. Možno to je vekom, možno niečím iným. Teraz sa v mojich šminkách premŕvajú moje dcéry. Sú mladé a ja ich nechávam, nech to robia. Občas im vydelím niečo zo svojej zásoby, ako to robila moja mama. Nechávam ich, aby si maľovali ten svoj vlastný svet do ružova, ako som si ho maľovala ja. Možno aj ony raz pochopia, že mamám záleží, aby ich deti mali svoj vnútorný svet ružový a pekný.